| Au jour fixé, l'appartement du comte Ulric de Rouvres était préparé. Ulric y donna rendez-vous pour le soir même à trois des plus célèbres médecins de Paris. Puis il courut chercher Rosette.
Elle venait de mourir depuis une heure. Ulric revint à son nouveau logement, où il trouva son ancien ami Tristan, qu'il avait fait appeler, et qui l'attendait avec les trois médecins.
—Vous pouvez vous retirer, messieurs, dit Ulric à ceux-ci. La personne pour laquelle je désirais vous consulter n'existe plus.
Tristan, resté seul avec le comte Ulric, n'essaya pas de calmer sa douleur, mais il s'y associa fraternellement. Ce fut lui qui dirigea les splendides obsèques qu'on fit à Rosette, au grand étonnement de tout l'hôpital. Il racheta les objets que la jeune fille avait emportés avec elle, et qui, après sa mort, étaient devenus la propriété de l'administration. Parmi ces objets se trouvait la petite robe bleue, la seule qui restât à la pauvre défunte. Par ses soins aussi, l'ancien mobilier d'Ulric, quand il demeurait avec Rosette, fut transporté dans une pièce de son nouvel appartement.
Ce fut peu de jours après qu'Ulric, décidé à mourir, partait pour l'Angleterre.
Tels étaient les antécédents de ce personnage au moment où il entrait dans les salons du café de Foy.
L'arrivée d'Ulric causa un grand mouvement dans l'assemblée. Les hommes se levèrent et lui adressèrent le salut courtois des gens du monde. Quant aux femmes, elles tinrent effrontément pendant cinq minutes le comte de Rouvres presque embarrassé sous la batterie de leurs regards, curieux jusqu'à l'indiscrétion.
—Allons, mon cher trépassé, dit Tristan en faisant asseoir Ulric à la place qui lui avait été réservée auprès de Fanny, signalez par un toast votre rentrée dans le monde des vivants. Madame, ajouta Tristan en désignant Fanny, immobile sous son masque, madame vous fera raison. Et vous, dit-il tout bas à l'oreille de la jeune femme, n'oubliez pas ce que je vous ai recommandé.
Ulric prit un grand verre rempli jusqu'au bord et s'écria:
—Je bois....
—N'oubliez pas que les toasts politiques sont interdits, lui cria Tristan.
—Je bois à la Mort, dit Ulric en portant le verre à ses lèvres, après avoir salué sa voisine masquée.
—Et moi, répondit Fanny en buvant à son tour... je bois à la jeunesse, à l'amour. Et comme un éclair qui déchire un nuage, un sourire de flamme s'alluma sous son masque de velours. | V určený deň bolo všetko v byte grófa Ulrica de Rouvres pripravené. V ten istý večer tam mal Ulric stretnutie s tromi najvýznamnejšími parížskymi lekármi. Potom sa rozbehol za Rosette. Ubehla približne hodina od chvíle, čo zomrela. Ulric sa vrátil do nového bytu, kde sa stretol so svojím dávnym priateľom Tristanom, ktorého dal zavolať a ktorý na neho čakal s tromi lekármi. - Môžete odísť, páni, - povedal im Ulric. - Osoba, kvôli ktorej som vás zavolal, už nie je medzi nami. Tristan, ktorý ostal sám s grófom Ulricom, sa nesnažil utíšiť jeho bolesť, ale bratsky ju spolu s ním prežíval. Na veľký údiv celej nemocnice sa práve on postaral o nádherný Rosettin pohreb. Odkúpil naspäť predmety, ktoré si mladá žena zobrala so sebou a ktoré sa po jej smrti stali vlastníctvom úradu. Medzi týmito vecami boli aj modré šatočky, jediné, čo ešte zostali tejto biednej zosnulej. Takisto sa postaral o to, aby nábytok, ktorý patril Ulricovi ešte v časoch, keď žil s Rosette, bol prevezený do jeho nového bytu. Odohralo sa to pár dní po tom, ako Ulric, rozhodnutý zomrieť, odišiel do Anglicka. K tomuto všetkému došlo v živote tohto človeka do momentu, keď vošiel do salónu v kaviarni Foy. Ulricov príchod vyvolal veľký rozruch medzi prítomnými. Muži vstali a zdvorilo sa mu pozdravili, tak ako sa patrí na ľudí z vyšších kruhov. Pokiaľ ide o ženy, tie päť minúť bezočivo zízali na grófa de Rouvres, ktorého sa takmer zmocňovali rozpaky pod ich prepaľujúcimi, zvedavými pohľadmi hraničiacimi až s netaktnosťou. - Takže, môj drahý nebožtík, -povedal Tristan, keď usádzal Ulrica na určené miesto vedľa Fanny, - oslávme prípitkom váš návrat do sveta živých. Madam, - dodal Tristan, ukazujúc na Fanny, ktorá sa pod maskou ani nepohla, - madam si pripije na vaše zdravie. A vy, - zašepkal do ucha mladej ženy- nezabudnite na to, čo som vám odporúčal. Ulric uchopil veľký pohár naplnený až po okraj a zvolal: - Pripíjam... - Nezabudnite, že politické prípitky sú zakázané, - zakričal na neho Tristan. - Pripíjam na Smrť, - povedal Ulric dvíhajúc pohár k perám po tom, ako pozdravil svoju susedku v maske. - A ja, - povedala Fanny skôr, než si odpila ..., - ja pripíjam na mladosť, na lásku. - A ako záblesk, ktorý sa prediera oblakmi, rozhorel sa jej pod zamatovou maskou žiarivý úsmev. |