Slnko bolo v zenite. Od prachu medený kotúč, visel v strede belavého, nečistého neba. Hrozivý tieň sa zvíjal a ježil pod samotnými podošvami. Niekedy šedý a nejasný, inokedy zas akoby znovuzrodený, oplýval najmä ohavnosťou a ostrosťou obrysov naliatych černotou. Široko ďaleko nebolo žiadnej cesty, jedine hrboľatá sivo-žltá suchá hlina, popraskaná, ubitá, tvrdá ako kameň, ba čo viac - nahá. Až nepochopiteľné bolo odkiaľ sa tu vzalo také množstvo prachu.

Chvála Bohu, vietor fúkal do chrbta. Niekde ďaleko do seba nasával nevyčísliteľné tony odporne rozpáleného prášku a s tupou tvrdohlavosťou ho vláčil pozdĺž slnkom vyprahnutého výčnelku, zovretého medzi priepasťou a Žltou stenou. Raz ho vymrští krútiac protuberanciu až do samého neba, inokedy sa zas horko-ťažko ohýba, takmer koketne, pripomínajúc labutie krky. Jednoducho bol unášaný valiacim sa valom a potom, spolu s vetrom, hádzal pichľavú múku do chrbta, vlasov, šľahal zvieratá po spotenom zátylku, švihal po rukách, ušiach, prepchával vrecká, padal za golier...

Ničoho tu nebolo, už dávno tu ničoho nebolo. Vlastne, nikdy tu nič nebolo. Slnko, hlina, vietor. Len občas preletí, okrúti sa a vyskakuje. Pripomína šaša. Tŕnistá kostra kríka, ktorý bol vytrhnutý s koreňom. Len Boh vie kde zostal. Ani kvapka vody. Žiadny náznak života. Len prach, prach, prach, prach...

Z času na čas sa kde-tu pod nohami hlina prepadla a vytvorila jednoliate kamenné omrvinky. Všetko tu bolo rozpálené ako v pekle. Raz sprava, raz zľava začínali vykúkať z oblakov prachu gigantické úlomky skál. Šedé ako múka. Vietor a páľava im dodávali tie najzvláštnejšie a najnečakanejšie črty. Išla z nich hrôza. Najskôr sa objavia, potom zas zmiznú. Ako prízraky. Doslova sa hrajú tie svoje kamenné schovávačky. Ale štrk pod nohami sa zväčšoval, no odrazu sa roztrúsil a pod nohami opäť cvendžala hlina.

Slnko bolo vysoko. Ohnivočervený kotúč prachu sa vznášal v strede belavého, nečistého neba, miešaný tieň sa chúlil a ježil pod samojedinými podrážkami topánok, raz šedý a rozmazaný, potom náhle akoby ožívajúci, nachádzajúci ostrosť kontúr, nalievajúci sa černotou a tak nezvyčajne škaredý. Žiadnej cesty tu a ani navôkol nebolo - iba hrboľatá špinavo žltá suchá zem, popraskaná, zbitá, tvrdá ako kameň a do toho pustá, niečo skutočne nepochopiteľné, odkiaľ sa tu nabralo také množstvo prachu.

Vďakabohu, vietor fúkal do chrbta. Voľakde ďaleko vzadu nasal do seba nespočetné metráky špinavého rozpáleného sypkého prachu a s nezmyselnou vytrvalosťou ho vláčil krížom-krážom po slnkom vyprahnutom výbežku, ktorý bol vklinený medzi priepasť a Žltú stenu, potom vyhadzoval jeho krútiace sa husté kúdole do samého neba, podchvíľou ich pevne skrútil do ohybných, takmer zvodných ako labutie krky vzdušných vírov, a zatým ešte spriama unášal valiaci sa násyp, ale potom sa náhle rozzúril, vrhal pichľavé jemné čiastočky do chrbta, do vlasov, zversky švihal po prepotenom zátylku, šľahal po rukách, ušiach, napĺňal vrecká, sypal sa za golier ...

Nič tu nebolo, už dávno tu nič nebolo. A možno ani nikdy. Slnko, zem, vietor. Len tu a tam preletel, točiaci sa a poskakujúci so skrivenou akrobaciou, pichľavý suchý ker, vytrhnutý s koreňom bohvie kde tam vzadu. Ani kvapka vody, žiadne známky života. A len prach, prach, prach, prach...

Občas sa zem pod nohami kamsi vytratila a nastúpili súvislé kamenné úlomky. Všetko tu bolo tak horúce ako v pekle. Raz napravo, raz naľavo začali vykukovať z klbiek nesúceho sa prachu gigantické úlomky skál - šedé, akoby múkou posypané. Vietor a páľava im pridávali samé nevšedné a nečakané obrysy, a bolo desivé, ako sa takto naraz vyrojili, potom opäť stratili, ako prízraky hrajúce sa na slepú babu. Ale štrk pod nohami sa stále zväčšoval a zrazu sa štrkovisko končilo a znovu pod nohami vŕzgala zem.

Slnko stálo v zenite. Medený zaprášený kotúč visel uprostred nečisto belavého neba, zmrzačený tieň sa zvíjal a ježil už pod podošvami. Chvíľami popolavý a rozmazaný, potom zrazu akoby doslova ožil, nadobudnúc ostré obrysy, ktoré sa naplnili černotou. Vtedy bol najodpudivejší. Nebolo tu ani pamiatky po žiadnej ceste – iba roztečená vyschnutá sivožltá hlina, hrboľatá, zbitá, tvrdá ako kameň a natoľko vyhladená, že bolo úplne nepochopiteľné, odkiaľ sa tu berie toľko prachu.

Vďaka bohu, vietor fúkal do chrbta. Kdesi ďaleko vzadu nasával do seba tony častíc odporného, rozpáleného prachu a vláčil ho s bezhlavou tvrdošijnosťou pozdĺž od slnka vypáleného výbežku, zovretého medzi priepasťou a Žltou stenou, vyhadzoval ho v špirálovitých jazykoch až do samého neba, tuho skrúcal do pružných smrští, prepletajúcich sa ako labutie šije, alebo jednoducho sa valil v kotúčoch. A potom náhle, tá mrcha, hádzal pichľavé ihličky do chrbta, do vlasov, šľahal ich už načisto besný na potom zmáčaný zátylok, priliepal sa na ruky, uši, pchal sa do vreciek, sypal za golier...

Nič iného tu nebolo, už dávno vôbec nič. A možno, že to tak bolo odjakživa. Slnko, hlina, vietor. Iba občas okolo preletí pichľavý suchý ker, vydrapený aj s koreňmi bohviekde v diaľke. S úškrnom sa zatočí a bláznivo poskočí. Ani kvapka vody, žiadne známky života, nič. Iba prach, prach, prach, prach...

Niekedy sa hlina pod nohami začala niekam strácať a objavila sa súvislá kamenná drť. Všetko tu bolo rozpálené ako v pekle. Sprava či zľava sa z kotúčov prachu začínali vynárať gigantické úlomky skál – šedivé, akoby múkou posypané. Vietor a páľava im pridávali najpodivnejšie a neočakávané kontúry. Bolo to desivé, že sa takto znenazdajky objavovali a mizli, ako prízraky, ktoré sa hrajú na kamenné skrývačky. Potom sa šrk pod nohami začal meniť na väčšie kamene a nakoniec sa zase objavila hlina.

Slnko stálo v zenite. Domedena rozžeravený disk visel uprostred belavého, nečistého neba, zmrzačený tieň sa krčil a ježil rovno pod podošvami, raz šedivý a rozmazaný, inokedy akoby z ničoho nič ožil, znovu nadobudol ostré črty nalievajúc sa čierňavou, čo ho robilo obzvlášť ošklivým. O nejakej ceste tu nemohlo byť ani reči - bola len hrboľatá, sivožltá suchá hlina, popraskaná, udupaná, tvrdá ako skala, a natoľko holá, až bolo úplne nepochopiteľné, kde sa tu také množstvo hliny berie.

Vietor dul, chvalabohu, odzadu. Kdesi ďaleko vzadu do seba nasával nespočetné tony odporného rozhorúčeného prachu, a s tupou vytrvalosťou ho vláčil pozdĺž slnkom vyprahnutého výbežku zovretého medzi priepasťou a Žltou stenou, chrliac ho najprv v krútiacich sa protuberanciách do samých nebies, hneď nato ho prudko skrútiac v smršti poddajných, takmer koketných labutích šijí, aby ho vzápätí len tak kotúľal v kúdoloch prachu, a potom, pre zmenu zúrivo, metal pichľavý prach do chrbta, do vlasov, šľahal, zver jedna, do zátylku mokrého od potu, švihal po rukách, po ušiach, napĺňal vrecká, sypal za golier...

Tu už nebolo ničoho, už dávno ničoho nebolo. A možno už nikdy. Slnko, hlina, vietor. Iba občas preletí, vrtiaca sa a pokopávaná vopred imaginárnym klaunom, ostnatá koruna kríka, vytrhnutého aj s koreňmi pánboh vie kde vzadu. Ani kvapka vody, žiadne známky života. A iba pach, prach, prach, prach...

Hlina pod nohami sa sem-tam niekam stratila, a objavila sa súvislá kamenná drť. Všetko tu bolo rozžeravené, ako v pekle. Z chuchvalcov nesúceho sa prachu začínali tu sprava, hneď zas zľava, vykúkať gigantické fragmenty skál - sivé, akoby posypané múkou. Vietor a žiar im dodávali podivné a nečakané kontúry, a bolo desivé, keď sa takto zjavovali a vzápätí mizli, ako prízraky, akoby hrali svoju kamennú schovávačku. A štrk pod nohami sa stával čoraz väčším, keď zrazu ložisko skončilo a pod nohami opäť zaznela hlina.